Humanita

Osemposchodový panelák. Pozostatok socialistického realizmu trčiaci ako prst do neba v ošumelej obytnej štvrti stredne veľkého mesta. Teda, aspoň stredne veľkého na slovenské pomery. Okolo zopár ďalších, rovnako hnusných, sivých, rovnako kockatých a ošarpaných. Teda, pre objektívnosť, zopár z nich už má farebné balkóny a aké-také zateplenie, ktoré sa zrealizovalo z nejakého toho EÚ grantu, však pospolitému ľudu treba ukázať, že sa staráme, je predsa pred voľbami, či?…
Z dverí na ôsmom poschodí vychádza Vanda. V chvate zatvára dvere, vypadnú jej z rúk kľúče od bytu, lebo okrem nich má na sebe ešte zavesenú kabelku, vrece so smeťami, ktoré treba hodiť do kontajnera a pod pazuchou šanóny s administratívou, ktoré pripravovala pre svojho šéfa do noci, lebo v práci nestíhala. Ponáhľala sa vybrať mladšiu dcéru do škôlky, potom s ňou ako s príveskom letela do potravín na nákup, doma ju už čakal syn, gymnazista, ktorý od nej drankal peniaze na nový usb kľúč, ktorý „nevyhnutne“ potrebuje , lebo si na ňom musí uložiť prezentáciu na geografiu, ktorú má dnes a na tom starom už nemá dostatok voľného miesta. kvôli hudbe, samozrejme. Pustila sa do varenia večere, medzitým spustenie práčky, telefonát od mamy a jej náreky nad jej zdravotným stavom jej zabrali viac ako pol hodiny, vyvešať prádlo z práčky, žehliť synove a manželove košele. Ozaj, manžel. Nebol do noci doma, z práce musel ísť so šéfom a s kolegami do nejakého baru, aby sa vhodne a v súlade s politikou firmy socializoval, ostal platným členom biznis tímu a netrhal partiu. Mohlo by sa mu to v práci vypomstiť, mohol by utrpieť jeho „status“ a pošramotilo by to jeho kariérny rast, keby tam nešiel. Ide predsa o peniaze a tie sú najdôležitejšie, veď z nich žije celá rodina. Keď v noci dorazil, zhodil zo seba oblek napáchnutý cigaretovým dymom a padol vedľa nej do postele. Ešte nespala, čakala na neho, cítila jeho alkoholom presýtený dych, pot jeho neumytého tela a o pár krátkych minút už aj jeho chrápanie. Klasika. Nemohla zaspať. Myslela na mamu, ktorá jej našťastie ráno vezme malú do škôlky, lebo ona nestíha a musí po nevyhnutnej rannej hygiene a domácej dizajnérskej úprave strhanej tváre vliezť do pracovného kostýmu a bežať na električku do práce. Príde k výťahu. Stláča gombík a zisťuje, že výťah nejde. Už zase. Ticho ako v hrobe, nezačuje známy zvuk zapnutia spínačov a posuv ťažného lana. Musí ísť pešo až dole. Ešte šťastie, že smerom dole, hádam to niekto opraví, kým sa podvečer vráti domov z práce. Prichádza na siedme poschodie.
Na siedmom býva Alena so svojou rodinou. Je v invalidnom dôchodku. Manžel je robotník, majú tuším tri deti. Alebo štyri? Vanda ani nevie. Prechádza okolo ich dverí. Ticho. Alena je zrejme na svojom vozíku, deti už v škole, manžel v továrni. Je to robotník, niekde v továrni obsluhuje nejaký nc stroj. Alenu vidno málokedy, hádam len vtedy, keď ju najstaršia dcéra vyvedie na invalidnom vozíku von pred dom, nech sa trochu nadýcha slniečka. Vande je jej úprimne ľúto, lebo Alena je v podstate skoro stále doma. V rámci svojho obmedzeného pohybu zvláda doma ako tak navariť,vyprať, vyžehliť a to bude asi tak všetko. Upratovacie práce a nákupy zariaďujú zrejme deti, ktoré vída občas s nákupnými taškami prichádzať domov. Aleninho manžela skoro nevidno. Vraj je stále v práci, robí niekde ešte aj nočného vrátnika, aby mali na zaplatenie účtov a všetko potrebné pre svoje deti. U nich je stále ticho. Ako v hrobe.
Vanda obíde výťah a je na šiestom.Tu býva Lenka. Taká mladá žaba. Je po vysokej, môže mať maximálne tak dvadsaťpäť a už má trojročnú dcéru. Vydávala sa ešte na škole, rodičia jej pomohli ako vedeli, len aby doštudovala. Vzala si spolužiaka, ktorý je viac na služobných cestách ako doma a keď je doma, tak o nich vie celé osadenstvo bloku, pretože sa stále hádajú. Manžel žiarli ako pes. Nemá Lenku pod kontrolou, lebo je stále mimo a tak jej starostlivosť o jej mimoriadne atraktívny vzhľad pripisuje jej údajným aféram s kolegami a kamarátmi, keď on ťažko pracuje na služobkách. Ako jej raz Lenka pri pokladni v potravinách stihla povedať, volá jej aj šesťkrát za deň, aby ju skontroloval, kde práve je a s kým, čo robí a prečo preboha nesedí doma,nevarí, neupratuje a nestará sa o dcéru.Roman je násilník. Vanda bola raz svedkom toho, ako sa na Lenku vyvrieskal na parkovisku pred domom a poslal ju prezliecť si podľa neho priveľmi krátku sukňu, lebo vraj vyzerá ako barová kurva a on s ňou takto k rodičom na návštevu nepôjde. Vanda nemá Romana rada, je to navoňaný narcis, ktorý si potrpí na svoj vzhľad , čistotu svojho auta, značkové športové oblečenie, ktoré nosí keď ide hrať squash, alebo do posilovne. Musí predsa dobre vyzerať a podávať výkony. Ako chladný, naleštený, dobre naolejovaný stroj.
A je tu piate poschodie. Tu býva Elena. Typická učiteľka. Taká sivá myška, môže jej dýchať päťdesiatka na chrbát. Syn na vysokej, nejaká technika, dcéra bude teraz maturovať. Deti majú nalinkovanú budúcnosť, rodičia,intelektuáli sa o to postarali. Manžel je odborný asistent na univerzite, večne zahrabaný v odbornej literatúre. Keď neučí, je vo vedeckej knižnici, alebo s kamarátmi v klube leteckých modelárov. Stále niečo lepí, skladá, montuje a keď doma nepíše nejaký vedecký článok, tak je na prímestskom letisku. Elena je stále sama. Deti sú viacmenej bezproblémové a tak sa nudí. Číta si, varí, pečie a stará sa o tú pravú vôňu domova. A spomína. Ako si s manželom vraveli, že budú cestovať, milovať sa na pláži, chodiť na výlety do hôr a tancovať. Nič z toho sa nezrealizovalo. Prišli deti a pracovné povinnosti. Zodpovednosť jednoducho musela ustúpiť „zdravému rozumu“. Sranda ako noha…
Vanda míňa štvrté poschodie. Spoza dverí reve rocková muzika. Nina je zjavne doma. Rozvedená tridsiatnička, asi zase nezamestnaná, jej zhruba šesťročný prváčik sa teraz učí v škole prvé písmenká. Väčšinou sa o neho starajú starí rodičia, lebo Nina je tak trochu do vetra…Strieda príležitostné a krátke zamestnania s niekoľkomesačnými pobytmi doma. Ak je teda doma. Sused z dvojky jej vravel, že keď nad ránom chodí venčiť svojho beagla, tak ju vídava prichádzať v dobrej nálade z nejakého baru. A väčšinou nie osamote. Nina vychádza potom až poobede, ako tak vyspatá, maskujúc sa tmavými okuliarmi ,na nákup pre malého. A pre nejaký ten alkohol, keď bude mať zase návštevu, nech sa rozveselia.
Teta Tinka býva na trojke. Vanda obchádza jej kvetmi obloženú chodbu okolo výťahu.Tinka je vdova a Vanda ma zo stretnutí s ňou vždy veľmi dobrý pocit. Teta Tinka je také slniečko. Stále sa usmieva. Manžel jej zomrel náhle na infarkt už skoro pred dvadsiatimi rokmi. Tri deti tak odchovala v podstate sama, všetky sú rozkotúľané niekde po svete. Posielajú jej pohľadnice a zrejme aj nejaké peniažky, aby si prilepšila k dôchodku. Domov sa moc nevracajú, ani na vianoce, vtedy sa teta Tinka až tak neusmieva, lebo je sama so svojim televízorom. Tinka sa stará aj o tú biednu zeleň pred vchodom paneláku, polieva a vysádza kvety a láskovo upozorňuje pobehujúce deti, aby po nich nešliapali. Keď sa pri výťahu stretne s niekým z vchodu, vždy každého pozýva na čerstvo upečené koláčiky, alebo posiela linecké kolieska po rodičoch ich deťom. Celý život pracovala na pošte a pravidelne chodila do kostola a tak pozná veľa ľudí z mesta. Len oni sa k nej teraz akosi nehlásia. To nič, myslí si stále teta Tinka, doba je ťažká a všetci majú toľko starostí teraz. Hlavne, aby boli všetci zdraví, boh sa postará.
Vanda je už na druhom poschodí. Tu býva Iveta. Je to rómka a je to na nej vidieť. Korpulentná dáma, ktorá si dá záležať na tom, aby všetci videli, že „na to majú“ . V krikľavých sukniach a ovešaná zlatými prsteňmi a reťazami dokáže svojou veľrybou postavou poriadne obmedziť premávku spoločných priestorov.Spolu s manželom obhospodaruje niekoľko stánkov na blšáku, kde predávajú hlavne kožené odevy kupované, prípadne pašované z Turecka.No a kopec všelijakých pestrofarebných handier, lacnej elektroniky a bižu pre pospolitý ľud. Iveta je oficiálne žena v domácnosti a má sa čo obracať. Šesť detí je šesť detí a treba ich živiť, šatiť a dozerať, aby nechodili poza školu.Jej krik, ako aj krik jej detí sa rozlieha chodbou a Vanda je rada, že býva až na ôsmom. Susedia z jednotky sú z nej občas zúfalí a zvolávajú domové schôdze, lebo „to sa už nedá vydržať“, zatiaľ. čo teta Tinka z trojky posiela deťúrencom koláčiky. Ivetin manžel Roman je taký navoňaný dobráčisko. Jeho nepočuť, ani keď sa pravidelne opitý vracia z „práce“. Zato vtedy Ivetu počuť ešte viac.
Konečne prvé poschodie.Ešte pár krokov a Vanda vybehne na chladný februárový vzduch.Na prvom je tiež stále ticho. To preto, že Nora, ktorá tu býva,robí opatrovateľku nejakému starému dedkovi v Rakúsku. Väčšinu života pracovala ako zdravotná sestra, ale raz si povedala, že tá almužna za tú drinu nestojí. Dlhé nočné zmeny , dve dcéry-dvojičky na prahu puberty a nezamestnaný, unudený manžel večne sediaci doma. Nora trpezlivo drela, upratovala, varila a starala sa, až si jedného dňa povedala dosť. Kvalifikáciu má, po večeroch chodila do jazykovky na nemčinu a agentúra jej dohodila klienta. Zbalila sa a odišla. Domov chodieva málo, donesie dievčatám nejaké handry, manželovi peniaze na nájom a potraviny a po pár dňoch zase odchádza preč. Aspoň sa nadýcha čerstvého alpského vzduchu.
Vanda, Alena, Lenka, Elena ,Nina, Tinka ,Iveta, Nora. Osem žien v bežnom paneláku, osem rôznych životov a predsa toľko spoločného.
Vanda otvára vchodové dvere a beží na električku.